reklama

Cesta hlbokým lesom.

V utorok 25. marca uplynulo 72 rokov od prvého transportu zo Slovenska. Pred dvomi rokmi bol vypravený z Popradu do Auschwitzu (Osvienčimu) špeciálny pamätný vlak pre študentov stredných škôl. Prišla aj Edita Grosmanová, ktorá prvý dievčenský transport zázrakom prežila.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)
Obrázok blogu

Pri vstupe do Tatranskej galérie v Poprade upútal môj zrak stôl. Dlhý! S desiatkami hárkov porozkladaných vedľa seba. Zaťažených bielymi kameňmi. Na nich strojom spísaný zoznam asi tisícky dievčat odvezených do Auschwitzu. Židoviek, ktorých domovinou bolo do roku 1942 Slovensko.

Krátko po vstupe do hlavnej sály ma organizátor večera usadil na moju stoličku. Vedľa už sediacej starej panej, ktorú mi predstavil ako Editu Grosmanovú. Vedel som, že ona tu bude ako hlavný hosť večera. Ale netušil som ako vyzerá, a ani to, že budem sedieť vedľa nej.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ruku mi podala so šibalským, skoro bezstarostným úsmevom. „Tú nohu," sediac a ukázujúc na svoju ľavú končatinu, „nemám vystretú z frajeriny. To je darček od Hitlera". Povedala to tenkým prenikavým hlasom tak zemito, akoby tam ten zloduch práve stál a ona ma s ním zoznamuje.

Most z minulosti

Narýchlo vyrieknutá poznámka tejto 88-ročnej starkej mala pritom za cieľ len ospravedlniť jej sediacu polohu pri zoznámeni. Tuberkulóza kolena jej od koncentráku znemožňuje zohýbať nohu. Prišlo mi zahanbujúce, že ona, ktorá prežila tri a pol ročné peklo Auschwitzu, sa ospravedlňuje mne...

Uprostred jej nie dlhého monológu, ktorý nasledoval, som zreteľne zaregistroval už len jedinú vetu: „...a osobne som sa stretla s Himmlerom". To ma priklincovalo. Nikdy predtým som nepocítil blízkosť toho historického zla fašizmu tak intenzívne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Útla stará pani plná energie bola ako živý most, po ktorom mi ide v ústrety temný tieň nevyriešenej minulosti mojej krajiny. Bol štvrtok. Večer pod taktovkou Ľuby Lesnej, venovaný čítaniu z „Knihy mŕtvych". My živí sme mali tú česť v pohodlí krásnej sály čítať mená tých, ktorí sa nevrátili. Už nikdy!

Projekt „Spomienkový vlak"

V piatok, deň po tom, sme sa na stanici Poprad-Tatry ocitli už o 5:30. Nezvyčajný čas a miesto. Ale čo sa dá prirovanť k šoku, ktorý zažívali tie krásne židovské dievčatá pred 70timi rokmi. Zbavené dôstojnosti a premenené na masu, ktorú „vítal" pokrik gardistov, štekot psov... A noc. Dlhá noc!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vlak s prvým transportom odchádzal totiž z tejto stanice 25. marca 1942 o 20:20. Vďaka Ľube Lesnej, slovenskej publicistke a spisovateľke a riaditeľovi SNM - Múzea židovskej kultúry Pavlovi Mešťanovi sa podarilo na 70te výročie vypraviť symbolický vlak do Auschwitzu. Po rovnakej trase ako vtedy.

Je škoda, že niekto tretí rozhodol o vypravení vlaku o dva dni skôr, ako bolo skutočné výročie. Navyše v piatok, v predvečer šabatu. A to nebol jediný moment, kedy som si uvedomil, ako nám, väčšinovej spoločnosti, chýba reflexia, cit a ohľad na toho druhého. Iného.

Perón

O tomto čase tam bolo len pár ľudí. No pribúdali. Ako lúče práve vychádzajúceho slnka. Róbert Bezák, vtedy ešte arcibiskup sa objavil bez sprievodu. V športovej bunde s malým jasnočerveným logom „Protest". A po celý deň pôsobil veľmi prirodzene.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pribudol generálny biskup Evanjelickej cirkvi a.v. Miloš Klátik. A v zápäti sa charakteristickým rýchlym krokom zjavil bratislavský rabín Baruch Mayers. Z politikov bol ráno v Poprade vtedajší podpredseda vlády Ján Figeľ. V tom čase premiérka Iveta Radičová sa pridala v Žiline.

Na perón, oproti pamätnej tabuli výročia prvého transportu, medzitým pristavili historickú parnú lokomotívu s dvomi „dobytčákmi". Zahalená v dyme bola doborou spomienkou na to, ako vtedy „cestovali". Hustnúcim davom sa začalo predierať stále viac novinárov s kamerami a foťákmi.

Pani Editka zrazu v tom húfe zapadla. A bolo smutné, že v ňom ostala aj pri malej pietnej spomienke. Príhovory biskupov, rabína aj politikov boli fajn, ale... Nakoniec ju, mimo scenára, profesor Mešťan pozval dopredu. Len postála pred pamätnou tabuľou. Nepovedala ani slovo. Hovorili za ňu jej slzy.

Cesta vo vlaku...

Lokomotíva s „dobytčákmi" pred 6:30 lenivo odišla. Ostal za ňou len dym. V zápäti sa dal do pohybu aj špeciálny vlak. Potešilo ma, že v ňom okrem pozvaných hostí sedelo asi 200 stredoškolákov. Vďaka ozvučeniu mohli počúvať príhovory a program počas celej, možno šesť hodinovej cesty.

Pani Editka chvíľu sedela sama. Využil som, že oproti bolo voľné. Hltal som jej nekonečné rozprávanie. „Myslím, že ma Boh zachoval pri živote preto, aby som o tých zverstvách hovorila, kým mi bude jazyk vládať," povedala v jednom okamihu. A svojej misii ostala verná celý deň.

Po úvodnom váhani sa začali na voľnom sedadle vedľa Editky striedať jeden televízny štáb za druhým. V jednom prípade sa redaktor televízie pred položením prvej otázky ospravedlnil za Slovákov. A neboli to frázy. Svedčil o tom rozochvený hlas. Bol som dojatý, že to neberie len ako prácu...

Program v spoločenskom vozni začal po tom, ako v Žiline nastúpila premiérka Radičová. Zaujala modlitba z úst arcibiskupa Bezáka. Spamäti sa modlil 8. žalm. A dlho hovorila do mikrofónu svoje svedectvo pani Editka. Pokračovalo sa čítaním mien z „Knihy mŕtvych".

...hlbokým lesom.

Sedel som a počúval nekonečný zoznam mien. Čítaný do mikrofónu pozvanými osobnosťami, s kulisou veľmi priliehavej smutnej hudby. Vo vlaku bolo chvíľu zvláštne ticho. Len tie mená... a ešte novinári cvakali foťákmi. Vlak práve prechádzal slovensko-poľským pohraničím.

Pár kilometrov sa súprava pomaly vliekla cez les. Všade okolo boli stromy, samé stromy. Medzi ktorými slnko strácalo moc. A do toho tie mená... Pred 70 rokmi, prvým nočným transportom, začala pre Slovensko dlhá noc. Ale stmievať, stmievať sa začalo oveľa skôr.

Prvým protižidovským článkom, prvým antisemitským pokrikom, hanlivým nápisom na fasádach ulíc. Zbavovaním dôstojnosti našich židov. Židovským kódexom, arizáciou,... Ach tá hlúpa chiméra rýchleho nadobudnutia majetku! Aj tak nás o to všetko pár rokov neskôr pripravili komunisti.

Díval som sa cez slzy do toho lesa, ktorý mi pripadal ako nekonečné bludisko. V ňom sa odnes motáme bez kompasu a zubami-nechtami relativizujeme svoj podiel zodpovednosti. Ako národ! Výsledkom sú desiatky našich neduživých povojnových rokov. Duchovne aj materiálne!

Humenčanka

Oficiálny program vo vlaku skončil. Opäť sme sa usadili na svoje pôvodné miesta. Niekto z nás vytiahol jedlo. Pani Editka pri pohľade na sendvič so šunkou mimovoľne dodá: „Od koncentráku mám pri zahryznutí do jedla neustále pocit viny. Aby som toho nezjedla veľa".

S pani Editkou ma niečo spája. Je z Humenného. Bolo to také osobité spojenectvo :-) Zaujímala ma preto každá zmienka o histórii môjho mesta. Šokom bol keď poznamenala, že Humenné bolo kedysi na 70% židovské. „Odišli" v priebehu pár dní. Zmizla viac ako polovica mesta!

O 30 rokov prežila svojho muža Ladislava Grosmana, autora predlohy doteraz jediného slovenského oskarového filmu „Obchod na korze". Smutnou inšpiráciu mu bola situácia práve v Humennom. Pre túto knihu bol nominovaný aj na Nobelovu cenu. No náhla smrť ho o nomináciu pripravila.

Pani Editka udivuje životaschopnosťou. Dvoch mladých novinárov „ovalila" poznámkou, že len pred dvomi mesiacmi prestala fajčiť. Jej dobrú náladu striedajú spomienky. „Dnes neplačem len za prvým transportom, ale za všetkými tými krásnymi ľuďmi, ktorí sa previnili len tým, že boli židia."

Sme v cieli. Sme?

Osvienčim. Mestečko na juhu Poľska. Jeho obyvatelia by vám rýchlo vysvetlili, že koncentrák na jeho okraji sa volá Auschwitz. Nechcú, aby sa meno ich mesta spájalo s touto fabrikou na smrť. Návšteva jej priestorov, ktorá nasledovala po príchode vlaku, by vydala na samostatnú reportáž.

Je to dlhé chodenie, smútok a z rôznych strán pritom začujete nekontrolovaný tichý, či hlasitý plač. Bolo pre mňa zadosťučinením zahliadnuť počas tohto, inak slnečného popoludnia, takmer stále osamelého arcibiskupa Bezáka. Zahĺbeného do myšlienok...

Podľa štatistiky najviac slovenských židov zahynulo v inom koncentračnom tábore na územi Poľska, v Sobibore. No v dejinách navždy ostane zapísané, že prvý transport smeroval práve do Auschwitzu. V jeho krematóriách zavraždili dohromady asi 1,5 milióna židov.

Cesta tým istým vlakom späť už nie je tak dôležitá. Nebolo na čo spomínať. Už sme sa len viezli. Vozne pred 70 rokmi sa vracali na Slovensko prázdne. Ich obsah zhorel v najväčšom požiari minulého storočia. A nám vypálil do národneho svedomia poriadne hlbokú ranu. Stále nezahojenú.

Peter Švec

Peter Švec

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Slovo má svoju silu. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu