A pristihujem sa pri tom, že v situáciách, keď sa mi nedarí, s chuťou a možno škodoradosťou sledujem tých iných. Teda rodičov a ich deti okolo seba. Hľadám si alibi na svoje zlyhania. Keď to doma nezvládam.
Nikto z nás nevie spoľahlivo povedať, že jeho danosti boli naplno rozvinuté. Ale o čosi skôr vieme odpovedať na otázkou, či nám pri rozbalení talentov, ktoré generujú našu identitu, pomohli naši rodičia, príbuzní, škola... Či stáli pri nás a hľadali ich trpezlivo s nami. Ako to z tej suroviny vybrúsiť niečo cenné. Alebo sme skôr „samorasti“, ktorí sa životom prebíjali a dosiahli svoje napriek najbližším, ktorí nám nerozumeli? Každý z nás o tom vie svoje.
Ale aby som prešiel od príjemnej teórie k o chlp náročnejšej praxi. Bol som nedávno na futbale detskej ligy. Bolo pekné, slnečné sobotné predpoludnie. Katalógové. Kávu som si po raňajkách ešte dať nestihol. Veď na ihrisku treba byť už o 9:00. Sediac na lavičke som ešte zíval. Rafinovane, s natiahnutou tvárou. Aby som nevzbudil pohoršenie u okolo stojacich oddýchnuto pôsobiacich mamičiek. Začal som sledovať hru. No to, čo ma zobudilo nebola hra, ale tréner.
Jednu striedačku som mal rovno pred sebou. Sedeli na nej ako lastovičky piati - šiesti šuhajkovia vo veku 10 - 12 rokov. Otočení chrbtom ponúkali riedkemu hľadisku rodičov len vystrihané hlavičky-makovičky s typicky odstávajúcimi ušami. A odhadujem, že v každej z nich bežal sen s filmom o kariére kalibru aspoň Messiho, alebo Neymara. Asi tých chlapcov pri tom snívaní rušilo to isté, čo mňa pri sledovaní hry. Vztýčený a rýchlo sa pohybujúci tréner po trávniku medzi lavičkou a čiarou. Nešetriac hlasnou kritikou striedavo hľadel na hru a cez plece na torzo svojich zverencov.
Za celý zápas som z jeho úst počul povzbudenie, v štýle „nevadí, ideme ďalej“, tak asi dva krát. Potichu. Asi aby ho nik nepočul. Zato karhanie znelo po celom ihrisku. Najčastejšie: „vy spíííte, vy spíííte!“ Keby to zakričal dozadu, za tú striedačku na mňa, nedbám, mal by pravdu... Ale tí chalani sa snažili. To som videl aj cez zalepené oči. Potom prišlo v opakovanom vydaní: „kristušát, ty nevieš nahrať, nevieš nahrať!!!?“, alebo „budú vás mať za hlupákov“. To akože myslel súpera a možno nás, dospelákov. No ale mne to vychádzalo presne naopak.
Tí chalani si museli po celý zápas o sebe myslieť, že sú totálne neschopní. Ja som sa tak cítil tiež, pretože som nezasiahol. Som vedel, že tá káva mi bude chýbať.
Neviem či je to vekom, možno u mňa prichádza na scénu precitlivenosť, ale tuším je tej kritiky a imperatívnych postojov všade okolo nás nad mieru. Ako novinár som mal pravidlo, že keď niečo funguje, je to normálne. Písať treba len o tom, čo nefunguje. A kriticky! Na politikov je to tak asi lepšie, lebo väčšinou sú to poriadni beťári. Ale odkedy som aj otcom, vidím, že v živote to musí byť takmer presne naopak. Povzbudzovať, povzbudzovať, povzbudzovať... A nielen v prípade detí.
Všetci dobre poznáme buď z reality, alebo z dobrých československých komédií scénu, ako sused s napriahnutým telom v predklone na hranici infarktu kričí po deťoch čo mu prekopnutou futbalkou zničili zeleninu v záhradke. Sme na tom vyrástli. Aké jednoduché je pustiť žilou a „zjazdiť“ niekoho. A aké umenie ovládnuť sa a využiť ten vzácny okamih medzi akciou a reakciou. Napríklad na to, aby sme v každej, aj tej najkritickejšej situácii našli nejaké to drobné semienko dobrého a na tom, najlepšie cez srandu, radšej niekoho poviedli, ako udupali. Doma, v robote, tak vôbec...
Tiež sa to, niekedy v pote tváre, len učím. Nič iné mi neostáva.