V Humennom máme zmrzlinára. Podľa tváre aj pomenovania jeho stánku, umiestneného v samom jadre pešej zóny, bude odniekiaľ z Balkánu. A nielenže vyrába skutočne fajnovú zmrzku, ale vie ju aj predávať. Minule, keď sme s rodinou trávili pár prázdninových dní u mojich rodičov, nám neváhal otvoriť takmer hodinu po skončení oficiálnej otváracej doby. S úsmevom - a dokonca nám účet zaokrúhlil vo svoj neprospech. Asi mal v ten deň dobrú tržbu.
Veľa o ňom ako o osobe neviem. Do rodného mesta sa mi, žiaľ, nedarí chodievať častejšie ako raz ročne. A niekedy to pripadne len na Vianoce, a to je vtedy biznis so zmrzkou zmrazený. Toto leto sa však dotyčný zmrzlinár rozhodol verejne poodhaliť niečo zo svojej identity. Na cukrárničku vylepil plagát, na ktorom stálo, že na posledný deň Ramadánu - moslimského pôstneho mesiaca - bude deťom servírovať zmrzlinovú dobrotu zadarmo.
Ak by týmto, zjavne nie nezištným činom, bol chcel poukázať na jeden z moslimských sviatkov, asi by som sa nad tým ani nepozastavil. Aj keď Ramadán môže byť v Humennom celkom slušný kultúrny šok. Ale nech. Svojich troch synov by som tiež bol poslal do dlhého radu slintajúcich detí. Rozhodne nemám problém dopriať ani "úsmev deťom Palestíny", ako sa na plagáte nad okienkom s bohatou ponukou zmrzlín uvádzalo. Veď ktoré dieťa si úsmev nezaslúži?!
Až dovetok "stop Izrael" s nápadným piktogramom dopravnej značky STOP ma zorientoval v tom, že na jednej strane ide zrejme o narážku na práve prebiehajúci konflikt v Gaze, no na strane druhej ma záver odkazu na ručne vyrobenom baneri znepokojil.
V Humennom tvorili pred druhou svetovou vojnou asi polovicu obyvateľov práve Židia. V priebehu pár týždňov ich zhltli transporty a neskôr útroby nacistických koncentračných táborov. Mesto sa vyprázdnilo. Napriek tomu z potomkov toho torza, čo ostalo nažive, by som vedel hneď teraz menovať minimálne dve osobnosti, ktoré robia viac než dobré meno nielen tomuto mestu, ale aj celému Slovensku, a predovšetkým sú svetovými špičkami vo svojich odboroch.
Tretím z tých Humenčanov židovského pôvodu, na ktorého si narýchlo spomínam, a žiaľ už nežije, je Ladislav Grosman. Napísal predlohu pre film "Obchod na korze" - doteraz jediný film natočený na Slovensku, ktorý v období Československa získal (v roku 1966) Oskara. Práve na osobné stretnutie v marci 2012 s Editkou Grosmanovou, Lacovou manželkou, som si spomenul pri prečítaní tohto bizarného zmrzlinárovho baneru.
V spomienkovom vlaku vypravenom do Auschwitzu (Osvienčima) v marci 2012, na pripomenutie si 70. výročia prvého dievčenského transportu zo Slovenska, mi rozprávala, aké to bolo v Humennom pred vojnou. Židovská a kresťanská komunita sa navzájom rešpektovali. Až kým neprišla oficiálnymi miestami tolerovaná a neskôr vyslovene podporovaná ideológia kolektívnej viny - postavená na ničom inom, len na predsudkoch. A na obchodoch sa objavovali rôzne variácie sloganov: "Židom vstup zakázaný".
Samozrejme klásť „rovná sa“ medzi tieto dve epizódy by bolo prehnané, ale niečo ma kdesi vo vnútri zamrazilo. A nebolo to od chladivej zmrzliny...
P.S.: A pokiaľ ide o úsmev detí Palestíny. O dôvodoch, prečo naň aktuálne nemajú veľa príležitostí, by sa dalo veľa písať. Ale aj deti Palestíny majú svojich rodičov a tí si v Gaze zvolili teroristický Hamas (či boli zmanipulované, tie voľby, to musia vedieť sami). Po tom, čo dostali celé toto pobrežné pásmo v roku 2005 aj s vybudovanou infraštruktúrou od Izraela darom. Celé! Keby si Hamas nevybral nenávisť voči židom ako hlavný cieľ a nestrieľal naň tisíce rakiet hlava-nehlava, nebolo by ani blokády zo strany Izraela (ale aj Egypta), ani obranných vojenských akcií Izraela a biedy palestínskych detí.
